Deti sú ako vločky

Hovorí sa, že každá snehová vločka je jedinečná.

Nikde na svete nenájdete dve rovnaké – a rovnako tak nenájdete dve rovnaké deti.

Každé z nich má svoju jedinečnú povahu, citlivosť, spôsob myslenia a prežívania. A rovnako ako sa vločky tvoria ticho, pomaly, v pohybe vzduchu, tak aj naše deti sa formujú – najmä v prostredí, ktoré im vytvárame my, rodičia.

Keď vločka zmrzne

Niekedy, v návale stresu, únavy či frustrácie, sa ako rodičia zmeníme na vietor, dokonca na víchricu. Kričíme, tlačíme, prikazujeme. A vtedy sa stáva to, čo sa stane aj s vločkou v prudkom vetre – zmrzne. Prestane byť jemná, jedinečná, krásna.

Namiesto toho stuhne, stvrdne, stratí svoj tvar a začne dopadať na zem ako ľadovec – tvrdý, neústupný, chladný.

Nie je to preto, že by naše deti nechceli byť "dobré". Je to preto, že v takomto prostredí sa detská duša nemá kde rozvinúť. Nepotrebuje chlad, potrebuje rovnováhu.

Nepotrebuje búrku, ale dôveru. Nepotrebuje tvrdosť, ale jasné pravidlá s extra dávkou kreativity a nekonečným porozumením.

Jedna vločka zimu nerobí.

Rovnako ako sa hovorí, že jedna vločka zimu nerobí, tak ani jeden „dobrý deň“ s dieťaťom nezaručí zdravý vzťah.

Výchova je ako snehová prikrývka – vrstva po vrstve, vločka k vločke... jemne a trpezlivo padá, až kým nezakryje krajinu láskou, bezpečím a dôverou.

Každé gesto rešpektu, každé láskavé „nie“, každé vypočutie, objatie, každá hranica nastavená s pokojom – to všetko sú vločky. Drobnými činmi denne vytvárame to, čo sa raz stane základom pevnej, zdravej osobnosti.

Krehkosť, ktorá má silu

Vločka je krehká. A predsa, keď sa spoja milióny vločiek, dokážu pokryť celý svet bielou krajinou.

Deti sa učia skrz to, čo žijú.

Ak zažívajú rešpekt, budú rešpektovať. Ak dostávajú hranice, ktoré ich chránia, budú vedieť, ako funguje svet. Ak ich prijímame takých, akí sú, nájdu odvahu rásť v to, kým sú.

A ak ich denne zasypeme stovkami malých, dobrých „vločiek“ – skutkami lásky, pochopenia a vedenia, vyformujeme z nich snehovú krajinu, ktorá nie je len krásna, ale aj pevná a plná pokoja.

Ľadovec alebo vločka?

Na nás ako rodičoch je, či z nášho dieťaťa vytvoríme jemnú a jedinečnú vločku, ktorá dopadne na zem s ľahkosťou a rozžiari svet, alebo tvrdý kus ľadu, ktorý si raz bude musieť prerážať cestu bez citlivosti, porozumenia a spojenia s vlastným srdcom.

Deti nepotrebujú dokonalých rodičov.

Potrebujú svojich reálnych rodičov, takých, ktorí chápu, že výchova je každodenná tvorba. Že každé slovo, každý tón, každý pohľad má váhu. Že každá vločka, ktorú im dáme, má silu formovať ich svet...